No tak beriem pero a len pár veršov si píšem,
o tých, o ktorých veky hovorí sa, hoc i všelijako,
múdrosť ich a oddanosť ovládla ma, tak len stíchnem,
srdce mi moja myseľ berie do korábu – odrazu, zaujato.
V tie náročné dni, kedy strácam seba,
Stoji tam ona, vždy slušne oblečená.
Vedomosti, nuž tým neradno sa prieť,
vedie nás dopredu, navzdory obavám – s istotou dlhých liet.
Už som sa s nápadom rozlúčila, keď tu opäť,
stojí tam on, milý pohľad, hustá brada,
o jeho múdrosť káže sa vždy nám oprieť.
Je stoik, učený a má pokoj v duši,
bádanie, pod prísnym pohľadom, vedomosti naše túži.
Vedú nás dopredu, i tých čo to už dávno vzdali,
na ceste vzdelania prevádzajú mládež cennými radami.
Tak ako každé slovo tvorí zmysel,
učiteľ je dirigent a vedie všetkých ako svoj orchester.
Svetlu poznania tým študentom svojim,
denne okná otvorené necháva,
ponúka kľúč, čo dvere k vedomostiam
a k poznaniu sveta poľahky otvára.
Učiteľ, to je ten, čo napriek všetkým skutočnostiam,
stojí tam pevne ako pilier, o ktorý oprieš sa,
objímeš nesmelo, schúliš sa priam.
Odpusť, odpusť im tie občasné chvíle,
veď človekom ako ty takisto je.
Len vďaka nim, naše mysle lietajú výš,
múdrosťou nasýtení, letíme potom do reality ríš.
Ich láskavosť a trpezlivosť dodáva nám silu,
učiteľov i básnik váži si, ich prínos, za každú chvíľu.
Pero svoje odkladám, na perách vďaka,
Prijmite, aj keď nesmelo – odo mňa - od Strečniaka.